Z národopisu obce

Z národopisu obce

V predošlých kapitolách sme sledovali minulosť, oživovali sme si historické premene od počiatkov až po dnes. Napriek rozsiahlosti a výrečnosti týchto historických zdrojov, nenachádzame odpoveď na tie otázky, ktoré sú pre dnešného človeka najzaujímavejšie: aký obsah vyplňoval rámec histórie, ako žili a hospodárili, čomu sa tešili, v čo verili ľudia z Dlhej nad Váhom.

Základnú životnú formu tunajších ľudí charakterizovala roľnícka práca. Práca, pri ktorej dedina bola odkázaná sama na seba. Vyslúžilí vojaci, či slúžky zo vzdialených miest sa vždy vrátili domov založiť si rodinu. Týmto spôsobom vniesli obnovenie do hospodárstva a životosprávy roľníckeho života.

Na základe etnografických a historických opisov Matúšovej zemi, kam patrí aj Dlhá nad Váhom – je to severná časť Podunajskej nížiny na Slovensku -, a spomienok obyvateľov sa dá zostaviť, resp. rekonštruovať technika hospodárenia, pracovný postup, chov zvierat, ľudové stravovanie ako aj výročné zvyky a obyčajne z obdobia posledných sto rokov.

Aby sme si mohli predstaviť život dediny ako celok, k tomu je potrebný časovo náročný, podrobný výskum. Zhon dnešného života obmedzuje opis detailov, ktoré práve charakterizujú aj skúmanú obec. Situáciu sťažuje ťažkopádnosť prístupu k staršej regionálnej literatúre. Napriek tomu sme však presvedčení, že predkladaná práca zapôsobí podnecujúco na tých, ktorí túžia po spoznaní svojich koreňov, ako aj o zachovanie kultúrnych hodnôt.

Naše údaje sa vzťahujú na obdobie medzi dvomi svetovými vojnami, no máme pritom možnosť nahliadnuť až do polovice minulého storočia, a rekonštrukcia ľudovej kultúry našej obce sa vytvára na základe výpovedí informátorov z dediny.

O založení dediny ľudová slovesnosť hovorí, že obec založilo 7 resp. 16 husárov, ktorí túto zem dostali do daru. Priniesli si ženy a vznikla obec. Ich mená sa zachovali v priezviskách dediny, ktoré sa dodnes zachovali. V minulosti sa starci dediny modlili, aby pri priženení do dediny nemali chlapčenského potomka, veď to by mohlo ohroziť krásne a starodávne priezviská dediny.

Povesti o historických miestach a osobách nie sú známe, ale o kopci Miklós domb sa hovorí, že sú tam usalašení bezhlaví rehoľníci – s nimi sa ľudia navzájom strašia v dedine. A bezhlaví sú preto, lebo Jozef II. im dal stať hlavy.

Pre dedinu je charakteristická hlboká pobožnosť, ktorá sa v minulosti prejavovala aj v službách farára s omšami: okrem každodenných bolo celebrovaných až päť druhov bohoslužieb v rôznych formách.

V dedine od nepamäti nebolo nikoho, kto by sa bol živil rybolovom, poľovníctvom alebo zberným hospodárením. Tieto spôsoby získavania potravy, boli vždy iba doplnkovým zamestnaním. Táto skutočnosť je prekvapujúca, ak si uvedomíme, že obec leží priamo na brehu rieky Váhu.

Obyvateľov a ich príbytky často ohrozovali aj povodne. K regulácií vodného toku však dochádza až na konci minulého storočia. Regulačné práce viedli „hlavní podnikatelia“ zo župy Csongrád, ktorí zamestnávali aj miestnych obyvateľov. Takmer paralelne s regulačnými prácami prebieha aj výstavba železničnej trate: Bratislava –Nové Zámky, a to na úseku Šaľa nad Váhom – Trnovec nad Váhom – Nové Zámky. Dávala možnosť zamestnať sa mužom z Dlhej v blízkosti rodnej obci, no znamenala pre nich aj majetkový vzostup, veď za zarobené peniaze si mohli zakúpiť pôdu, a tým si založili svoje hospodárstvo.

Muži chodili za prácu aj na vzdialenejšie miesta, na rôzne stavby v priemysle a u železníc, hlavne však do Budapešti. Dievčatá išli za slúžky, buď do blízkeho okolia, väčšinou však tiež do Budapešti. Keďže medzi dvomi svetovými vojnami sa československo-maďarská hranica menila niekoľkokrát, tak dievčatá chodili za prácou do Trnavy, Žiliny, Bratislavy podľa toho, na ktorú stranu dedina práve patrila.

Dievčatá si zvolili radšej prácu slúžky namiesto nádenníčenia, lebo slúžky mali prácu aj v zime. Hoci mládež odchádzala za prácou do vzdialených miest, rodinu si založila doma. Tento fakt, ako aj spoločenskí normy dediny vysvetľujú skutočnosť, že sa uzatvorená spoločnosť dediny zachovala tak dlho.

Po 2. svetovej vojne viacerí šli za prácou do priemyselných oblastí Čiech a na severní Slovensko. Ženy najmä do Martina, ako upratovačky do nemocnice. Z týchto ciest za prácou si niektorí muži priniesli manželky, no a niektoré ženy ostali mimo, tiež natrvalo. Výmena obyvateľstva medzi Československou a Maďarskou republikou sa obyvateľov Dlhej nad Váhom netýkala.

Výroba tovaru a obchod neovplyvňoval život obce. Obec neprodukovala nadbytok, bola sebestačná a so Šaľou ju spájala kompa. Významný tu bol mlynársky priemysel. Väčší gazdovia mali vlastný mlyn. Na posledný lodný mlyn si ešte spomínajú 60 – 70 roční ľudia. Na zimu mlyn vytiahli na breh. Vodné mlyny zanikali objavením parných mlynov v Diakovciach, v Šali a v Trnovci nad Váhom.

Prírastky zvierat predávali na jarmokoch. Najčastejšie to boli jarmoky v Šali, v Seredi, v Nitre, v Galante, v Trnave. Na jarmokoch väčšinu dobytka vykupovali Židi, ktorí zamestnávali aj honičov, ktorí hnali dobytok až do Viedne. Zbytok hydiny predávali tiež Židom – podomovým obchodníkom.

Treba tu nevyhnutne spomenúť aj na pestovanie a predaj sliviek. Toho tu bolo veľmi veľa. Nielen v chotári, ale i okolo každého domu. Na nákup sliviek tu chodili zo širokého okolia. Obec mala vlastnú pálenicu. Vyvíjala činnosť ako účastinná spoločnosť, spočiatku v malej budove, na dvore krčmy. V r. 1930 zakúpili pozemok, na ktorom – v novopostavenej budove – zariadili v poradí tretiu, najmodernejšiu pálenicu.

Najvýznamnejšia výstavba rodinných domov sa datuje na minulé storočie. Vtedy boli vybudované dve ulice: Temeto sor a Új sor. Tá druhá, ktorá dnes tvorí hlavnú ulicu, bola vybudovaná preto, lebo Váh priam odtrhol domy tím, ktorí sa presťahovali na nový rad. Miestni pastieri boli zároveň aj nočnými strážcami. V lete, počas žatvy, túto funkciu vykonávali požiarnici, ktorí si tu pred viac ako 100 rokmi založili svoj útvar.

Strážca ohlasoval každú hodinu večer od 10-tej do 3-tej hodiny rannej. Na obchôdzke ho sprevádzali pomocníci (istrazsák), ktorí boli zadelení podľa domoradov.

Uzatvorená spoločnosť dediny však neznamenala uzatvorenosť od okolitého sveta. Naopak: obyvateľstvu obce bola blízka kapitalizácia poľnohospodárstva, ako aj meštianske prvky života. Môžeme to pripisovať tomu, že veľakrát sa pohybovali vo vzdialenejších mestách.

Najstaršie časti dediny sú: Alvég, Foveg, Kis utca, Gurgyom, Verempart, Új sor, Kulso sor. Je to pôvodne hromadná cestná dedina s troj priestorovými domami orientovanými štítom na ulicu. S obytnou časťou je pod jednou strechou maštaľ, a niekedy aj komora. Komoru – keď mali dosť široký dvor – postavili však oproti obytného domu, tiež orientovanú štítom do ulice.

Zo stavebných techník ja najstaršia platená technika omazaná hlinou, čo ale existuje iba v pamäti informátorov. Stavali domy z nepálených tehál (válog), ba stávalo sa, že váľky vypaľovali v dedine, k čomu bolo vyrúbaných 20 kubíkov dreva. V 50-tych rokoch tehly kupovali už z tehelní. Strechy boli skryté trstinou, zámožnejšie rodiny už vo 20-tych rokoch kupovali šindle.

K zariadeniu bytu, ešte aj medzi dvomi svetovými vojnami, patrila truhlica, ale už sa objavuje šubláda (sublót), a dvojdverové skrine (kasznyi).

Keď podľa počtu rodiny bola možnosť, je od nepamäti zariadená tzv. čistá izba, ale podľa všeobecnej mienky ju používali iba počas pohrebu.

Na konci minulého storočia nebola v dedine ani jedna rodina, ktorá by obhospodarovala viac ako 100 jutrá. Iba niekoľko rodín malo viac, ako 20-30 jutrá pôdy. Najviac rodín malo 5-10 jutrá. S nimi v rovnakom počte boli bezzemní nádenníci, ktorí chodili na prácu do susedného Štrkovca. Najvýznamnejším poľnohospodárskym produktom bolo obilie. Sejba ozimín závisela od sucha v jeseni: od toho, koľko mohli siať. Stávalo sa, že na krajoch ornej pôdy síce siali, no v strede bola voda ako jazero.

Rodina, ktorá obhospodarovala 30-40 jutrá pôdy, mala dva kone (niekedy aj 3), jeden pár volov (nie vždy), 5-6 dojníc a 4-5 jalovíc.

Dedina pred 2. Svetovou vojnou mala jedno stádo hovädzieho dobytka a jedno stádo ošípaných. Stáda síce vyháňali denne na pasienky, v chove dobytka bolo najdôležitejšie kŕmenie krmovinami.

Chov koni bol významný aj v minulom storočí. Potvrdzuje to fakt, že obilie „tlačili“ koňmi (nyomtatás).

Zvyky a obyčaje v dedine by si zaslúžili zvláštnu kapitolu, veď na tomto mieste nemáme možnosť načrtnúť ani tie najvýznamnejšie zvyky. Dúfame však, že budúcnosť nám priblíži uplynulé stáročia Dlhej, a jej ľudovú kultúru aj charakterizujúcimi, detailnými prvkami.