Prírodné pomery

Obec Dlhá nad Váhom leží na juhozápadnom Slovensku, v strednej časti Podunajskej roviny, ktorá je nižšou časťou Podunajskej nížiny na ľavom brehu toku rieky Váh. Administratívne patrí do okresu Šaľa.

Na severe susedí obcami Šoporňa, na východe s Močenkom, na juhovýchode s Večou, resp. Šaľou a na západe s Kráľovou nad Váhom na pravom brehu Váhu, ktorý zároveň vytvára hranicu. Rozprestiera sa na úzkom priečnom vale medzi nivou Váh a nivou potoka Jác. Chotár tvorí rovina na priečnych nivách a vale, s piesočnými návejmi. Má lužné a nivné pôdy. Nadmorská výška v obci je 118, vo východnej časti chotára 119 m.

Na vzniku súčastného typu krajiny sa podieľa predovšetkým transportačná a akumulačná činnosť vody a vetra v najmladšom geologickom období, keď boli postupne sedimentmi zanášané bývalé jazerá a močaristé plochy. Z geologického hľadiska je táto oblasť budovaná fluviálnymi aeolitickými sedimentmi kvartérneho veku, ktoré v prevažnej miere reprezentujú naviate a naplavené piesky, štrkopiesky rôzneho kalibru, štrky povodňové kalové sedimenty s rôznymi organickými prímeskami. Hrúbka kvartérnych sedimentov dosahuje približne 30 m. Ich podložie tvoria neogéne a pestrofarebné íly s preplástkami štrkov a pieskov s viacerými zavodnenými horizontmi. Dosahujú hrúbku viac ako 1000 m².

Zo súčastného rovinatého povrchu vo východnej časti chotára viacero pieskových priesypov, spojených do súvislých plochých pásov s orientáciou severozápadne – juhovýchodným smerom prevyšuje okolie o 1-3 m. Typický pás pieskových priesypov sa začína na nive Váhu v severozápadnom okolí Serede, pokračuje na juhovýchod v smere na Mačianske vŕšky, Šoporňu, Štrkovec, Dlhú nad Váhom, Veču a ďalej k Novým Zámkom až k Dunaju. Tieto vyvýšené, prirodzenou činnosťou vzniknuté útvary sú základným predpokladom vzniku najstaršieho osídlenia a hospodárskej činnosti spoločnosti so všetkými jej atribútmi. Boli chránené aj za vyšších vodných stavov a neboli zatopené ani v čase najväčších záplav.

Vývojovou osou územia je tok Váhu, ktorý je v súčasnosti stabilizovaný a preteká cez systémom hrádzí po západnom okraji katastrálneho územia Dlhej.

Pretože územie má malý spád a nízku energiu reliéfu, rieka zmenila svoje koryto mnohokrát. Južne od Serede sa štiepila na viacero ramien, opúšťala pôvodné a vytvárala nové, zanechávajúc po sebe opustené ramená, ktoré sú dodnes viditeľné. Hydrologické pomery tohoto územia a určujúce exogénne procesy podmienili vývoj a charakter pôdneho krytu. Voda, či už povrchová alebo podpovrchová je dodnes dominujúcim faktorom vývoja pôd, čoho dôsledkom je absolútna prevaha hydromorfných lužných pôd na rôznom stupni vývoja. Tunajšie pôdy z hľadiska bonity patria medzi najlepšie, i keď sú vplyvom činnosti človeka postupne degradované.

Podľa klimatickej klasifikácie sa Dlhá nad Váhom zaraďuje do teplej, suchej oblasti s miernou zimou s dlhším svitom vo vegetačnom období. Priemerná ročná teplota dosahuje takmer 10 C, avšak ročný úhrn zrážok dosahuje iba 550 – 600 mm, z toho v letnom období padne 300 mm a v zimnom 250 mm. Dĺžka slnečného svitu je ročne asi 220 h. Jedná sa o najsuchšiu oblasť v rámci Slovenska. Prevládajú severozápadné, západné a juhovýchodné vetry.

Potenciálnu prirodzenú vegetáciu tvorili prevažne jaseňovo-brestovo-dubovo-jelšové lesy, v okolí tečúcich vôd a otvorených vodných hladín vŕbovo-topoľové lesy na vyvýšených plochách, na dunách prevažne suchomilné spoločenstvá s dobovými a dobovo-brestovými lesmi. Lesné plochy však neboli súvislé, delili ich plochy krovín a lúčnych spoločenstiev (Kútya) boli odstránené počas výstavby Vodného diela Kráľová.

V pásme medzi tokom Váhu s hrádzou zachovali nepatrné zvyšky tvrdého lužného lesa, prevládajú však umelo vysadené porasty topoľa. Z pôvodnej bohatej fauny sa tu vyskytujú iba niektoré druhy spevavcov a dravcov v mladých množstvách bežná poľovná zver, vo vodných tokoch žijú málo hodnotné druhy rýb.

Najdôležitejšie faktory vývoja územia, ktoré určovali jeho prirodzený charakter obraz, sa nepriamo podieľali i na úrovni aktivity ľudskej spoločnosti.

Pomerne časté a výrazné zmeny ovplyvňovali nielen existenciu, tvar a rozsah foriem reliéfu krajiny, ale i činnosť človeka. Absolútny prebytok vody v tomto priestore, ktorá je na vyvýšeninách už deficitná, a možnosť využívať vyvýšené plochy terénu, stali sa predmetom záujmu človeka už od najstarších čias. Svedčia o tom všetky doteraz nájdené archeologické pamiatky.