Prehľad najstaršieho vývoja obce

Počiatky dejín obce Dlhá nad Váhom siahajú ďaleko do najstaršej minulosti, do obdobia praveku, o ktorom nás informujú archeologické nálezy. Ide tu prevažne o širšie okolie dnešnej obce, resp. jej súčasný chotár, kde boli nájdené v minulosti rôzne hmotné doklady osídlenia tohoto regiónu.

I napriek tomu, že ide prevažne o náhodné nálezy, ktoré sa dostali na povrch zeme počas rôznych zemných prác, predovšetkým orbou, predstavujú bezpečné znaky osídlenia v tom ktorom časovom úseku praveku. Archeologické nálezy získané výskumami, záchranou alebo povrchným zberom v teréne predstavujú vlastne jediný prameň poznania života ľudí počas niekoľko tisíc rokov trvajúceho vývoja praveku. Ľudstvo bolo už od začiatku prvotnopospolnej spoločnosti značne závislé od svojho prírodného prostredia, ktoré hrá v tomto smere nesmierne dôležitú úlohu. Geologická stavba územia, podmieňujúca reliéf krajiny a jej nerastné bohatstvo, hydrologické podmienky, pôdny profil a jej bonita, zoologická pestrosť, klimatické podmienky uľahčovali alebo sťažovali boj človeka o prežitie a limitovali jeho úsilie o ďalší rozvoj.

Určujúcim modelačným prvkom celého tohoto územia je rieka Váh a nesmierne veľký význam vôd je pre osídlenie ako také nepochybný. Pitná voda je neoddeliteľnou súčasťou jednak samotnej ľudskej existencie a jednak bola nepostrádateľná pre chov dobytka.

Úrodné nivy Váhu na obidvoch brehoch rieky vyhľadáva práve tak lovec mamuta, ako aj roľník a pastier od mladšej doby kamennej, nález fragmentu lebky neandertálskeho človeka v neďalekej Šali pochádza z riečiska Váhu (vek cca 70 000 rokov), tak isto aj ako fosílne kosti predhistorických živočíchov nájdených počas bagrovania úseku rieky pri Dlhej nad Váhom.

R. 1963 odovzdal miestny občan V. Takács pracovníkom Archeologického ústavu SAV v Nitre dva zuby mamuta, 1 zub nosorožca, kĺbnu kosť nosorožca a jeden paroh jeleňa. Ďalší miestny bagrista F. Babós odovzdal o.i. aj dva zuby mamuta.

Obaja menovaný bagristi spomínali omnoho viac podobných nálezov, tie sa však nezachovali. Z uvedeného úseku Váhu pochádza kel, ktorý v r.1979 zachránil bagrista J. Macky a odovzdal ho do Vlastivedného múzea v Galante. Stopy najstaršieho osídlenia boli zistené po severovýchodnom chotári obce, cca 1800 m od nej.

Na jeseň r. 1978, počas terénneho prieskumu autora príspevku, vo východnej časti chotára, v okolí bývalej kóty 121 na povrchu pri orbe, boli nájdené črepy z hrubostenných nádob, kúsky mazanice a úlomky zvieracích kostí. Aj keď stopy už boli málo výrazné, podľa charakteru ich možno rámcovo zaradiť do mladšej – resp. neskorej doby kamenej ( neolit 5000 – 2000 pred n.l.). ide tu o vyvýšenú plochu – pieskovú dunu - ktorá je súčasťou súvislého plochého pásu, ktorý prechádza východným chotárom obce, prevyšujúc okolie cca o 150 cm. Celý úsek tejto vyvýšenej plochy od Miklós dombu cez Acsiti part až po dnešný závod Duslo, nesie evidentné stopy pravekého osídlenia v podobe rôznych nálezov na povrchu (črepy, ľudské a zvieracie kosti, mazanice a obydlí. Kúsky prepálenej hliny, riečne kamene a pod.). na východnom svahu polohy Acsiti part boli nájdené pri tej istej príležitosti úlomky keramiky, zhruba z toho istého obdobia.

Obdobie mladšej doby kamenej je jedným z najdôležitejších období v dejinách ľudského vývoja vôbec. Človek prvýkrát začal pôsobiť na okolitú prírodu aktívne. Začína pestovanie kultúrnych plodín, chov domácich zvierat (domestifikácia), budovanie pevných sídiel, výroba keramiky, výroba hladených nástrojov a zmeny v spoločenskej nadstavbe.

Jedná sa o prvý zásah roľníckej civilizácie, ktorý sa k nám dostal z ázijských a balkánskych oblastí. Začína sa rozvíjať prvotnopospolný systém a možno už predpokladať párové manželstvá. Na základe doteraz preskúmaných lokalít z tohoto obdobia možno konštatovať existenciu matriarchálnej rodiny s roľnícko-pastierskym spôsobom života. Vznik a rozvoj poľnohospodárskych kultúr bol už od týchto najstarších čias podmienený vhodnými podmienkami.

Tunajší náš región má všetky potrebné atribúty tak k osídleniu, ako aj k rozvíjaniu spoločenských aktivít človeka. Úrodnej pôdy a vody tu bolo oddávna dostatok, tým bol aj predurčený poľnohospodársky ráz regiónu prakticky až do súčasnosti. Prví najstarší roľníci sa usadili vo východnej časti dnešného chotára, na vyvýšených svahoch pieskových dún, ťahajúcich sa od Miklós dombu až po Acsiti part. Doteraz zistené archeologické nálezy a konfigurácia terénu bezpečne dokazujú takmer kontinuitné osídlenie chotára od mladšej doby kamennej až po dobu rímsku ( 1. – 4. stor.n.l.).

Staršia doba bronzová (1800 – 1600 pred n.l.) je doložená objavením sídliskových objektov na juhozápadnom svahu polohy Acsiti part. R. 1956 bol upozornený pracovník Archeologického ústavu v SAV v Nitre, že na tejto výšine (pri hlbokej orbe) boli vyorané črepy a ľudské kosti. Obhliadkou terénu bolo konštatované, že hlbokou orbou (50-70 cm) na rozšírenie vinohradu pre miestne JRD boli porušené kultúrne jamy. Z výplne kultúrnych jám pochádzajú početné úlomky keramiky a zvieracie kosti, niektoré opálené ohňom. Keramický materiál zaraďuje toto rozsiahle sídlisko do hatvanskej kultúry (predtým nagyrévska). Hatvanská kultúra bola pomenovaná podľa výšinného sídliska pri Hatvane, neďaleko Budapešti. Nositelia tejto kultúry sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Ich osady zotrvávali na jednom mieste aj niekoľko storočí. Využívali už kone a vozy, ktoré do značnej miery zvyšovali efektívnosť hospodárenia. Ich potrebný rítus bol žiarový, t.j. svojich mŕtvych zásadne spaľovali. Datovanie hatvanskej kultúry metódou C 14 je 1850 – 1600 pred n.l.

Z obdobia staršej doby železnej (doba halštatská, 700 – 400 pred n.l.), poznáme dva náleziská, ktoré dokladujú intenzívne osídlenie v tejto dobe. Na jeseň r. 1976 počas orby sa prišlo na ľudské kosti a veľké množstvo črepov z nádob. Nález ohlásil miestny traktorista JRD, J.Csuba, autorovi do Vlastivedného múzea v Galante. Obhliadkou sa zistilo, že sa jedná o narušenie žiarového pohrebiska, presnejšie jeho južného okraja. Väčšia nenarušená časť sa nachádza na temeni duny, v agátovej remízke. Jedná sa o plochu cca 2500 m vzdialenú severne od severného okraja intravilánu, vpravo od cesty Dlhá – Šoporňa, cca 150 m od nej. Na temene pieskovej duny. Je súčasťou pieskovej duny, orientovanej v smere severozápad – juhovýchod, o celkovej dĺžke asi 3500 m. na vrchole elevácie sa nachádza agátová remíza, ktorá je už v katastrálnom území Šoporne. Miesto nálezu je vzdialené 16-20 m južným smerom od kraja remízy. Zo zachránených pamiatok si najväčšiu pozornosť zasluhuje zrekonštruovaná popolnica s neodpálenými ľudskými kosťami (amfora) šedočiernej farby s hladkým povrchom, ktorá je zdobená geometrickými ornamentami a štyrmi plastickými vypuklinami na výduti a s dvomi pásikovými uškami. Spomínaná amfora patrí do okruhu kalenderberskej kultúry (tzv. seredský typ). Kalenderberská kultúra – nazvaná podľa hradiska v Dolnom Rakúsku – sa vyznačuje čiarovým spôsobom pochovávania. Bola rozvinutá textilná výroba a chov dobytka, ďaleko bol rozšírený diaľkový obchod, ktorý vyžadoval nadprodukciu výroby.

Druhá súdobá lokalita z doby halštatskej – pravdepodobne sídlisko – sa nachádza vo vzdialenosti cca 2600 m juhovýchodne, na juhozápadnom svahu už spomínaného Acsiti partu, kde v r.1963 boli nájdené o.i. aj črepy z doby halštatskej a laténskej (mladšia doba železná 5.-1. stor. pred. n.l.).

V priebehu 1. stor. nášho letopočtu sa germánski Kvádi zmocnili územia na ľavom brehu Váhu a žili tu do 4. stor. (doba rímska 1.-4. st.). náš kraj bol už v tomto období husto osídlený, čoho dôkazom je množstvo skúmaných archeologických lokalít v blízkom okolí.

V našom chotári, na južnom svahu Acsiti partu, sa v r. 1962 našlo množstvo úlomkov keramiky v kultúrnej vrstve a kultúrnej jame. Na základe nálezového materiálu a konfigurácie terénu možno predpokladať, že tu ide o rozsiahlejšie rímsko-barbárske sídlisko z II.– IV. stor. n.l..

Obdobie od 5. do 11. stor. nemáme zatiaľ priamo doložené pamiatkami hmotnej kultúry. Vzhľadom však na skutočnosť, že v bezprostrednej blízkosti Dlhej bolo preskúmaných niekoľko známych a dôležitých archeologických lokalít z tohoto obdobia (severný kataster Veče, Duslo a okolie počas výstavby v 60-tych rokoch, Močenok juhovýchodný chotár, Miklós domb), nutne musíme predpokladať osídlenie aj v našom chotári. Výskyt nálezov v spomínaného obdobia možno očakávať v budúcnosti, ktoré zaiste doplnia naše vedomosti o tomto dôležitom úseku našej histórie.

Zvláštny súbor pamiatok predstavujú predmety nájdené počas ťažby štrku v riečisku Váhu, medzi Kráľovou a Dlhou. V časovom rozpätí od r. 1963 – 1970 tu boli vybagrované a sčasti zachránené aj pre ďalšie generácie rôzne pamiatky hmotnej kultúry. Boli to už okrem spomínaných fosílnych kostí železné sekery, bronzová spona z doby rímskej, keramické nádoby - džbány, hrnce a pod., avšak ich vypovedacia schopnosť je dosť malá, nakoľko sa nedajú presnejšie zistiť dôležité nálezové okolnosti.

Najväčšiu pozornosť si hádam zasluhujú stredoveké železné meče v počte 8 ks z 12.-14. stor. Roku 1963 vybagroval a odovzdal pracovníkovi Archeologického ústavu SAV v Nitre, V. Takács, obojsečný meč, dlhý 105 cm s tŕňom rukoväte pre jedno a polručné uchopenie. Má širokú čepeľ s výraznou, ale úzkou krvou ryhou na oboch stranách a s ulomeným hrotom. Na obidvoch stranách čepele sú znaky a písmená aplikované vsadením medených drôtov do žliabkov v jadre čepele. V tom istom roku vybagroval F. Babós viac predmetov, medzi inými aj dva železné meče. Ide o dvojsečné meče s tŕňom rukoväte pre jednoručné uchopenie. V obidvoch prípadoch sú hroty širokých čepelí ulomené. V pomerne nízkych ryhách sú stopy znakov, aplikovaných medeným drôtom, ktorý je však zo žliabkov vypadnutý . aj v neskoršom období boli nájdené ďalšie meče spolu s inými nálezmi, avšak bez nálezových okolností a navyše sú samotné nálezy dnes nezvestné.

Vyššie uvedené nálezy mečov svedčia o vysokom stupni odbornosti a zručnosti stredovekých majstrov a z hľadiska historických dejov svedčia o dôležitom postavení tohoto priestoru. Ich vysoká koncentrácia na relatívne malom úseku súvisí so strategickým bodom, prechodom – brodom cez Váh. Dokladajú ďalej intenzívny a rušný život v tomto historickom období, o ktorom nám poskytujú údaje už aj písomné pramene.