Dlhá nad Váhom medzi rokmi 1848-1918

Dlhá nad Váhom medzi rokmi 1848-1918

Jedným z najvýznamnejších výdobytkov revolúcie v r. 1848-49 bolo zrušenie nevoľníctva, ktorí zásadným spôsobom zmenilo spoločenský, hospodársky a politický život na území Uhorska. Boli zrušené feudálne vzťahy a bolo možné dostať sa k pôde, čím sa aj zásadne zmenil vzťah ľudí k pôde. Takto bolo zrušené už príliš dlhotrvajúce nevoľníctvo a začala éra kapitalistického hospodárenia.

Napriek tomu, že revolučné boje sa obce priamo nedotýkali, máme v matrikách záznam o smrti istého J. Szabóa, vojaka zastreleného vo veku 22 rokov. Pochovaný bol na miestnom cintoríne 17. mája 1849. V dôsledku porážky revolúcie a obdobia absolutizmu sa hospodársky a spoločenský život nemohol naplno rozvinúť. Zavedenie diktatúry absolutizmu prinieslo zásadné zmeny predovšetkým vo sfére administratívy, v snahe vybudovať centralizovaný štátny aparát. Župy takto stratili charakter samosprávy, a stali sa štátnymi úradmi.

Zákony z r. 1871 presne vymedzili práva a povinnosti obcí a miest. Takisto bolo určené ich administratívne usporiadanie. Podľa zákona č. 10 mohli obce o svojich vnútorných záležitostiach rozhodovať samostatne, mohli vyrubovať a vyberať dane a museli sa starať o obecné školy a pod.

Dlhá nad Váhom, v rámci Nitrianskej župy, patrila do okresu Šaľa. Sídlom Okresného slúžneho úradu do r. 1915 bol však Trnovec nad Váhom, ale od jesene spomínaného roku sídlo bolo premiestnené do Šale. Výkon samosprávy obce zabezpečovali volené orgány. Počet poslancov bol daný počtom populácie: každých 100 občanov zastupoval jeden delegát. Volebné právo mali tí občania nad 20 rokov, ktorí už dva roky odvádzali dane z majetku či z príjmu. Uznesenia poslaneckého zboru vykonávalo predsedníctvo a poslancov bolo možné zvoliť znova. Obecný sudca bol zvolený obecným zastupiteľstvom na dobu troch rokov, obecný notár s ním spoločne, doživotne.

Úradné záležitosti obce vybavoval notár, a to raz za týždeň v obecnom dome. Obec síce žiadala samostatne miestneho notára, avšak žiadosť bola zamietnutá. Bol preto navrhnutý pomocný notár, ktorý by býval v Dlhej alebo vo Veči. Notára platili tieto dve obce spoločne z vybratých daní. Dlhá v roku 1912 dostala štátnu dotáciu na post obecného notára, ktorým sa od apríla 1913 stal G. Petocz. Obec zaznamenávala aj tzv. pomocný personál.

Obyvateľstvo obce aj v tomto období žilo hlavne z poľnohospodárstva. Keď v roku 1853 bolo zrušené nevoľníctvo, tak aj miestni poddaní a želiari, si mohli odkúpiť polia, ktorí do tej doby mali len v užívaní. Tento proces bol však dlhodobý, o čom svedčia mnohé úradné listiny a súdne spory. Dohoda z 11. okt. 1859 hovorí však o tom, že medzi novými vlastníkmi a panstvom v Šali došlo k zhode týkajúce sa parcelizácie chotára. Za týmto účelom bola zvolená komisia zložená z miestnych vlastníkov, ktorí vypracovali plán parcelizácie. Kvalita ornej pôdy nebola všade rovnaká, preto popri vymeriavaní a založení pozemkovej knihy, museli súčasne vykonať aj kategorizáciu pôdy. Komisia vyzvala obyvateľov obce, aby oni určili: ktorá časť chotára je najvýnosnejšia, najhodnotnejšia, podľa ktorej sa mala triediť ostatná časť chotára do bonitných tried.

Podľa terénnych vzorov za prvotriednu pôdu určili pôdu zmiešanú piesočnato-ílovú „Batai - dulo“, za druhotriedny sa ukázala „Aládulo“, a za pôdu tretej triedy určili role v hone „Rovidparlagi – foldek“.

Lúka „Csiggati“ sa určila ako najkvalitnejšia, a spoločná lúka „Soós a Jáczgoronyi“ sa považovala za druhotriednu.

Z pasienkov za prvotriedny sa určil tzv. veľký pasienok, ktorý sa rozprestieral pri večanskom chotári medzi obcou a honom „Pásztorsági foldek“. Pasienok nazvaný „Rókalyuki“ – medzi roľami na ktorých sa pestovalo proso a medzi násypom – sa javil ako druhotriedny. Ďalší pasienok zvaný „Kortvélyesi legelo“ – nachádzajúci sa v susedstve honu „Hosszuparlagi foldek“ pri násype – sa ukázal ako vhodný na pestovanie raži.

V roku 1859 chotár obce mal 1603 katastrálnych jutrá, z toho 30 jutrá bolo v šalianskom chotári. Majetok obce činil 10 jutrá (intravilán les), bývalí poddaní mali spolu 840 jutrá, želiari s domom 5 jutrá, panské majetky 12 jutrá, obecné pasienky 435 jutrá, neúrodná zem merala 150 jutrá.

Chotár obce Dlhá nad Váhom, podľa pozemnoknižných údajov z roku 1863 mal 1555 katastrálnych jutrá. Sedliaci (bývalí poddaní) mali 1216 jutrá, bývalí želiari 41 jutrá, noví želiari 512 siah. Obecný majetok činil naďalej len 10 jutrá.

Chotár obce bol rozdelený na 4 časti, sessie:

I. hon – intravilán, II. hon – role, III. hon – lúky, IV. hon – panské-, kapustné role, lesy, slivničky, nádherné role želiarov a ich kapustné pole.

V roku 1903 došlo k znovuzrodeniu spoločných pasienkov a lesov bývalým urbárnikov. Podnetom bola žiadosť z dôvodu nespravodlivosti při pôvodnom rozdeľovaní. Na základe „Priateľskej dohody a klasifikačného dokumentu“ zo dňa 7. júla 1903 bývalé hony „Káposztások“ (kapustné), a „Kenderesek“ (konopné) sa rozdelili na 9 nových honov: „Kulso Kortvelyes“, „Paperdo“, „Belso Kortvelyes“, „Szigeti erdo“, „Nagy legelo“, „Nadasok“, „Belso Abacsony“, „Kulso Abacsony I.“, „Kulso Abacsony II.“ – a podľa veľkosti ich poddanskej usadlosti v každom z nich mohli dostať svoje podiely.

Poľovný revír obce bol v prenájme veľkostatkára za ročnú nájomnú cenu 1500 korún.

Prehľad obyvateľov obce na základe údajov zo sčítania ľudu v roku 1869:

Počet domov Počet obyvateľov Počet obyvat. podľa vierovyznania
139 966 Muži: 467 Ženy:499 r.kat:938 izr.28

Väčšinu obyvateľstva tvorili poľnohospodári. Z remeselníkov tu bolo: 17 mlynárskych majstrov a rovnaký počet mlynárskych tovarišov a učňov, 4 čižmári, 3 kováči, 3 obchodníci (jeden z nich so zmiešaným tovarom), 2 tkáči, 1 krajčír, 1 kolár a 2 krčmári – obidvaja mali krčmu vo vlastnom dome. Okrem nich sa v súpisoch spomínajú: 1 krajčírka, 1 kuchárka a 1 zámočník.

Štatistika obyvateľstva obce Dlhá nad Váhom v nasledujúcich desaťročiach:

Rok 1880 1890 1900 1910
Počet obyvat.: 888 1001 950 949
Počet Domov: 150 165 145 158

V priemysle na prelome storočia bolo zamestnaných 39 miestnych obyvateľov ( 31 mužov, 8 žien). Podľa rôznych odvetví: 15 mlynárov, 7 krajčírov, 4 čižmári, 4 v ďalších odvetviach textilného priemyslu, 2 kováči, 1 tesár, 6 v pohostinských podnikoch. Tieto údaje dokazujú, že priemysel zamestnával nízky počet ľudí, miestne obyvateľstvo bolo poľnohospodárskeho zamerania.

Život obyvateľov a hospodársky vývoj obce sťažovalo často opakujúce prírodné katastrofy a rôzne epidémie. Veľký počet obetí vyžiadala cholera už v roku 1831, keď v priebehu necelých dvoch mesiacoch zomrelo 76 ľudí. V roku 1849 si vyžiadalo cholera 19 ľudských životov, a v roku 1866 zomrelo na ňu 36 ľudí (prvá obeť zomrela 28. augusta, posledná 14. októbra). Celé územie župy bolo rozdelené na epidemiologických obvodov. Dlhá nad Váhom patrila do obvodu Šaľa.

Pre obyvateľstvo obce mala od začiatkov nesmierne veľký význam rieka Váh. Bola jednak zdrojom obživy (možnosť rybolovu), poskytovala vodu, zároveň umožňovala aj rozvoj remeselníctva, ďalej činnosť vodných mlynov, prepravu tovaru a tým rozvoj obchodníctva atď. Napriek týmto výhodám časté záplavy rieky priam neustále ohrozovali život miestnych obyvateľov. Častý zosuv brehu spôsobilo, že hlavne na Dolnej (Alvég) ulici sa veľa domov zrútil do rieky. Ľudia si preto začali stavať svoje domy na uliciach Nový rad (Új sor) a Vonkajší rad (Kulso sor).

Obyvatelia na ľavom brehu Váhu iniciovali založenie spoločnosti proti záplavám. Ktorá mala mať sídlo v Trnovci, ale do vydania zákona o hrádzach boli povinní pracovať na násypoch, a to na najnebezpečnejších miestach.

Prvý násyp v chotári obce Dlhá nad Váhom postavili v roku 1888. Ďalšie objemné práce na násype sa konali v r. 1892-93. Vysokú a silnú hrádzu však rieka stihla predsa pretrhnúť už v roku 1894. Úplne opačná situácia bola v roku 1912, keď voda Váhu bola taká nízka, že medzi Dlhou nad Váhom a Šaľou sa musela zastaviť premávka kompy. No, v roku 1914 boli ďalšie záplavy a to na fašiangy.

Počas veľkého požiaru v roku 1875 obec vyhorela z troch štvrtín a okrem materiálnej škody sa vykazuje aj strata ľudských životoch. Na zvýšenie požiarnej ochrany boli noční strážcovia kontrolovaní drábmi. V roku 1876 založili v obci dobrovoľný Hasičský zbor.

V obci pôsobila rímsko-katolická škola, počiatky ktorej súvisia s postavením kostola v roku 1800. Škola pozostávala z dvoch učební a učiteľského bytu. Povinná školská dochádzka trvala 6 rokov a 1 ročník navyše, ako opakovací ročník. V škole sa vyučovalo dva dni v týždni: vo štvrtok a nedeľu.

Prvá svetová vojna výrazne zasiahla aj do života Dlhej nad Váhom. Živitelia mnohých rodín odišli na front, obec zostala bez pracovných síl. Obecní zastupiteľstvo, na pomoc sociálne odkázaným rodinám, schválilo finančnú podporu 388 korún. Zranených obyvateľov obce ošetrovali vo výpomocnej nemocnici zriadenej okresným spolkom Červeného kríža v Šali.